Vždy keď tak v tme sedím a premýšľam nad udalosťami v poslednej dobe, mám neskutočnú chuť dať všetko čo sa v mojej hlave odohráva na papier. Ale ako najlepšie vystihnúť jednou vetou moje myšlienkové pochody? Jednoducho. Citáty, moja obľúbená činnosť. Pre tento krát som si jeden požičala.
Už dlhšiu dobu pozorujem, že ľudia v mojom okolí nie sú práve kandidáti na výhercov „najšťastnejšie osoby na svete“. Nie som z kameňa takže ma to pravdaže dosť trápi a i keď sa snažím všetkým pomôcť, nemôžem sa roztrhnúť a bohužiaľ ešte som nepostúpila v mágii na tak vysokú úroveň, že by som dokázala robiť zázraky. ( pracujem na levitácii ) Správy, odkazy, statusy na jednej nemenovanej sociálnej sieti a môj nedávny telefonát s mojim oteckom ktorý ma nazval, ako to len pekne povedať, istou častou obuvi, ma prinútili napísať tento príspevok.
Život nie je prechádzka rúžovou záhradou, človek bol už dávno vyhnaný z raja, ale to nie je dôvod preto, aby sme rozmýšľali nad smrťou, či stále mysleli na svoju bolesť, pričom si ju tým iba zväčšujeme. Neviem, či my ľudia máme slabosť na to, že sa nutne musíme trestať zlými spomienkami, premýšľaním nad tým čo by bolo ak, alebo uvažovaním čo bude ďalej. Nevravím, že nemáme právo smútiť alebo oplakávať stratu, ale prečo sa zbytočne dlho mučiť? Rozchody, strata práce, hádky, žiarlivosť alebo moje obľúbené peniaze.
Tiež som si prešla touto psychickou mučiarňou a rozhodne som si nepomohla keď som neustále myslela na to aké by to bolo vrátiť čas a isté veci spraviť inak. Nepridá to na sebadôvere, problémy to nevyrieši a myslím že nie je nič horšie ako deprimovaná žena. Nie že by muži boli výnimka. Myslím, že keby si to teraz číta jedna konkrétna osoba automaticky ma vysmeje, lebo práve ona bola tá, ktorá sa mi celé moje deprimujúce obdobie snažila toto vštepiť do hlavy. Trpela pri mne a aj napriek tomu, že mi to trvalo dlho, pochopila som o čom je šťastie. Nie sú to peniaze, vili ani sláva. Nie sú to svaly či postava modelky. Nie je to dokonca ani nutne prežiť celý deň s úsmevom na tvári. Nemám prácu, nemám peniaze, o postave modelky môžem snívať ba dokonca som dnes aj plakala a aj napriek tomu všetkému musím povedať, že taká šťastná ako som teraz som nebola už roky. Prečo? Moje šťastie tvoria ľudia v mojom okolí, to že ma majú radi takú aká som, to že aj napriek mojim slabostiam pri mne stoja vždy keď potrebujem a dávajú mi dôvod sa denne usmievať. Podporujú ma a dodávajú mi sebavedomie a vedomie, že nič nie je nemožné. (možno predsa len začnem robiť zázraky)
Takže Vám radím, dobre sa obzrite okolo seba a pokúste sa myslieť na to, čo všetko pekné máte a nie na to čo nemáte. A pamätajte si, že keď prekonáte svoje zlé obdobie, budete silnejší a odolnejší než kedykoľvek predtým.
štvrtok 8. septembra 2011
nedeľa 21. novembra 2010
"Guľový kráľ,,
Ako málo stačí k pobaveniu. Cieľom tohto článku bolo uspokojiť svoju potrebu vniesť toto slovné spojenie do nejakého príbehu, ale cieľ sa razom zmenil, keď som sa dopracovala k ankete na facebooku. Kde a ako to všetko začalo? V Sairuse pri partičke Farára.
Moja potreba opäť vniesť zopár svojich myšlienok na papier vzrástla tak veľmi, že som sa rozhodla napísať hocičo na hocijakú tému. Samozrejme dajte vybrať tému niekomu, koho nápady hraničia so šialenstvom. (teória lietajúcich šampiónov, ktoré naučí meditovať na tak vysokej úrovni, že sa budú samé vznášať)
Hneď potom ako som dostala svoj krásny a novučičký zošit do rúk, sa moje prsty len tak rozochveli nedočkavosťou niečo napísať. Bohužiaľ, otázka na akú tému mám písať, padla práve vo chvíli, keď sa spratávali sedmové karty zo stola. A tak som sa ocitla pred náročnou úlohou napísať úvahu na myšlienku „Guľový kráľ“.
Kým začali moje mozgové bunky pracovať na plné obrátky, napadali ma rôzne možnosti akým smerom sa obrátiť. Od možnosti opísať zaujímavým spôsobom hru Farár, končiacu sa guľovým kráľom, som prešla až k rôznym sexuálno-vtipným situáciám, kde hlavnou úlohou je chlap s neskutočne veľkými semenníkmi. Pre smútok nás všetkých ma však v momentálnej situácii nenapadol žiadny vtipný dej o „guľovom kráľovi“. Hold, ubrala som sa teda smerom ANKETA.
A tu sa konečne začína rozvíjať jadro celého príbehu. Vzhľadom na to, že moje možnosti boli obmedzené nedočkavosťou niečo napísať a tým pádom aj časovo obmedzené, som uskutočnila prvú vec, čo ma napadla. Vytvorila som anketu na tému „čo vás napadne ako prvé, keď počujete slovné spojenie guľový kráľ.“. Samozrejme som vylúčila sedmové karty a hry s nimi, lebo v tom prípade by boli odpovede veľmi jednoduché.
Neprekvapilo ma keď som najčastejšie počula odpoveď - chlap s veľkými vajcami alebo majster sveta v bowlingu. Tiež ma neprekvapilo, že som to počula od väčšiny mužov, veď nie je tajomstvom, že práve sex a šport sú ich obľúbené činnosti. Len neviem čo z toho je na prvom mieste. (to ma privádza, že pravdepodobne spravím ďalší prieskum) Kam by ste však zaradili niekoho, kto vám odpovie „dealer extáze veľkého zrna“. V prvom momente by ma napadol narkoman závislý na extáze. Vzhľadom však na to, že toho človeka poznám a viem kam až siaha jeho fantázia, ma táto odpoveď nesmierne pobavila. Čo iné som mohla čakať od niekoho kto aby ma rozosmial napitý rozprával nezmysli a ukončil to slovami „keď už pre nič iné, tak aspoň pre tvoj pekný úsmev.“
Na želanie môjho kamaráta, ktorého krása a inteligencia hraničí s dokonalosťou, budem tento odstavec venovať jemu. Pre tento prípad ho nazývajme Duklis. (ma znieť tak exoticky) V prvom momente som bola prekvapená jeho odpoveďou „najväčšie z guľových hviezdokôp“, pretože naša debata smeruje vždy k sexu. Zdá sa vám guľová hviezdokopa sexi? No mne ani trochu, jedine, že by tá hviezdokopa predstavovala kamasútru, o ktorej mi raz rozprávala spolužiačka zo základnej. Neskôr však, keď sa naša debata rozvinula ďalej, mi povedal, že Guľový kráľ je svojim spôsobom každý chlap ako on. Čo si mám však pod tým pojmom predstaviť? Že Guľový kráľ predstavuje dokonalosť a ideál krásy? V tom prípade Duklis musím ťa sklamať. Napriek tomu, že si svalnatý vypracovaný brunet s vysokou inteligenciou a veľkým obnosom peňazí na účte (baby ak chcete číslo tak si kľudne vypýtajte) od takého Guľového kráľa ťa stále delí ta koruna.
To ma privádza na záver tohto článku. Ak Guľový kráľ predstavuje dokonalosť, tak v tom prípade to musí byť chlap s veľkými vajcami, majster sveta v bowlingu, dealer extáze veľkého zrna a zároveň prázdna hlava šefa. :D Adios amigos...
Moja potreba opäť vniesť zopár svojich myšlienok na papier vzrástla tak veľmi, že som sa rozhodla napísať hocičo na hocijakú tému. Samozrejme dajte vybrať tému niekomu, koho nápady hraničia so šialenstvom. (teória lietajúcich šampiónov, ktoré naučí meditovať na tak vysokej úrovni, že sa budú samé vznášať)
Hneď potom ako som dostala svoj krásny a novučičký zošit do rúk, sa moje prsty len tak rozochveli nedočkavosťou niečo napísať. Bohužiaľ, otázka na akú tému mám písať, padla práve vo chvíli, keď sa spratávali sedmové karty zo stola. A tak som sa ocitla pred náročnou úlohou napísať úvahu na myšlienku „Guľový kráľ“.
Kým začali moje mozgové bunky pracovať na plné obrátky, napadali ma rôzne možnosti akým smerom sa obrátiť. Od možnosti opísať zaujímavým spôsobom hru Farár, končiacu sa guľovým kráľom, som prešla až k rôznym sexuálno-vtipným situáciám, kde hlavnou úlohou je chlap s neskutočne veľkými semenníkmi. Pre smútok nás všetkých ma však v momentálnej situácii nenapadol žiadny vtipný dej o „guľovom kráľovi“. Hold, ubrala som sa teda smerom ANKETA.
A tu sa konečne začína rozvíjať jadro celého príbehu. Vzhľadom na to, že moje možnosti boli obmedzené nedočkavosťou niečo napísať a tým pádom aj časovo obmedzené, som uskutočnila prvú vec, čo ma napadla. Vytvorila som anketu na tému „čo vás napadne ako prvé, keď počujete slovné spojenie guľový kráľ.“. Samozrejme som vylúčila sedmové karty a hry s nimi, lebo v tom prípade by boli odpovede veľmi jednoduché.
Neprekvapilo ma keď som najčastejšie počula odpoveď - chlap s veľkými vajcami alebo majster sveta v bowlingu. Tiež ma neprekvapilo, že som to počula od väčšiny mužov, veď nie je tajomstvom, že práve sex a šport sú ich obľúbené činnosti. Len neviem čo z toho je na prvom mieste. (to ma privádza, že pravdepodobne spravím ďalší prieskum) Kam by ste však zaradili niekoho, kto vám odpovie „dealer extáze veľkého zrna“. V prvom momente by ma napadol narkoman závislý na extáze. Vzhľadom však na to, že toho človeka poznám a viem kam až siaha jeho fantázia, ma táto odpoveď nesmierne pobavila. Čo iné som mohla čakať od niekoho kto aby ma rozosmial napitý rozprával nezmysli a ukončil to slovami „keď už pre nič iné, tak aspoň pre tvoj pekný úsmev.“
Na želanie môjho kamaráta, ktorého krása a inteligencia hraničí s dokonalosťou, budem tento odstavec venovať jemu. Pre tento prípad ho nazývajme Duklis. (ma znieť tak exoticky) V prvom momente som bola prekvapená jeho odpoveďou „najväčšie z guľových hviezdokôp“, pretože naša debata smeruje vždy k sexu. Zdá sa vám guľová hviezdokopa sexi? No mne ani trochu, jedine, že by tá hviezdokopa predstavovala kamasútru, o ktorej mi raz rozprávala spolužiačka zo základnej. Neskôr však, keď sa naša debata rozvinula ďalej, mi povedal, že Guľový kráľ je svojim spôsobom každý chlap ako on. Čo si mám však pod tým pojmom predstaviť? Že Guľový kráľ predstavuje dokonalosť a ideál krásy? V tom prípade Duklis musím ťa sklamať. Napriek tomu, že si svalnatý vypracovaný brunet s vysokou inteligenciou a veľkým obnosom peňazí na účte (baby ak chcete číslo tak si kľudne vypýtajte) od takého Guľového kráľa ťa stále delí ta koruna.
To ma privádza na záver tohto článku. Ak Guľový kráľ predstavuje dokonalosť, tak v tom prípade to musí byť chlap s veľkými vajcami, majster sveta v bowlingu, dealer extáze veľkého zrna a zároveň prázdna hlava šefa. :D Adios amigos...
Zošit
Všetko sa to vlastne začalo jedným zošitom. Vždy som rozmýšľala nad tým, čo by som v živote chcela robiť, čo by uspokojovalo moje túžby, čo by ma jednoducho bavilo a vždy som sa vracala k tej jednej jedinej činnosti. Písanie pre mňa predstavovalo únik do sveta fantázie, do môjho sveta. Bolo to ako snívať s otvorenými očami a pohybovať sa po neznámych územiach. Nerozmýšľala som nad tým, či mám talent vymyslieť príbeh, čo by čitateľa dostatočne upútal, vedela som však, že pri písaní sa dokážem naplno ponoriť do svojich myšlienok.
Tak nejako vlastne vznikol nápad mať niečo vlastnej tvorby. Jedného chladného večera po ceste domov som sa zdôverila môjmu dobrému kamarátovi Gigollovi o túžbe napísať vlastný príbeh a on mi na druhý deň doniesol novučičký zošit s príkazom do mesiaca ho vypísať. A teraz som tu. Sedím a premýšľam nad tým čo by som po sebe chcela zanechať.
Knihy plné upírov, mágie a romantiky, knihy plné vojny, drog a histórie. Kniha života. A prečo nie?
Tak nejako vlastne vznikol nápad mať niečo vlastnej tvorby. Jedného chladného večera po ceste domov som sa zdôverila môjmu dobrému kamarátovi Gigollovi o túžbe napísať vlastný príbeh a on mi na druhý deň doniesol novučičký zošit s príkazom do mesiaca ho vypísať. A teraz som tu. Sedím a premýšľam nad tým čo by som po sebe chcela zanechať.
Knihy plné upírov, mágie a romantiky, knihy plné vojny, drog a histórie. Kniha života. A prečo nie?
sobota 27. marca 2010
Bláznive a neskutočné.
S jazvami na duši snívam svoj sen..
Sedím a prsty mi nezmyselne behajú po klávesnici. Trápenie a smútok vytláčajú slzy do kútikov očí a zmätok v hlave zatieňuje nádej, ktorej plamienok pomaly dohasína.
Vo svete zahalenom hmlou spieva slávik svoju uspávanku a moje srdce zalieva pokoj. Jemné tóny akoby hladili moju dušu a vraveli, že nie je všetko tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj na ceste beznádeje svieti svetielko nádeje, lebo ak existuje nádej a čo i len malá, stojí za to o ňu bojovať až do konca.
Sedím a prsty mi nezmyselne behajú po klávesnici. Trápenie a smútok vytláčajú slzy do kútikov očí a zmätok v hlave zatieňuje nádej, ktorej plamienok pomaly dohasína.
Vo svete zahalenom hmlou spieva slávik svoju uspávanku a moje srdce zalieva pokoj. Jemné tóny akoby hladili moju dušu a vraveli, že nie je všetko tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj na ceste beznádeje svieti svetielko nádeje, lebo ak existuje nádej a čo i len malá, stojí za to o ňu bojovať až do konca.
streda 10. marca 2010
No name..
Milovať..trápiť..smiať..plakať? Neviem. Písať..myslieť? Netuším.
Sedím tu a premýšľam nad udalosťami posledných dní. Dalo sa to nazvať život? Robila som niečo s chuťou? Nepamätám. Neviem prečo, ale akoby moje nadšenie odvial vietor. Som mladá ale cítim, že moja duša prežila posledných pár dní prvú aj druhú svetovú vojnu. Trápenie strieda smiech a smiech strieda žiaľ.
Zmätok v hlave a v myšlienkach nedovolí uvažovať mojej mysli racionálne a preto mám pocit, že som z iného sveta. Akoby som čakala na pristátie kozmickej rakety na našej zemi, ktorá ma vezme späť tam kam patrím, tam kde sa bude dať odpovedať na moje nezodpovedane otázky.
Prečo vlastne aj toto všetko píšem? Pretože potrebujem svojim myšlienkam dať zelenú a vrátiť sa späť do reality. Opäť stlačiť tlačítko ON v mojej hlave a zažať tým svetielko nádeje, že nie som stratená vo svojom svete.
štvrtok 9. júla 2009
Premýšľame o nesmrteľnosti chrústa...
Myslieť. Je to iba slovo alebo čin?
Každý z nás má svoju myseľ a mnohí z nás ju aj dokážu používať. Áno, dokonca aj ja sa teraz za-mýšľam nad tým čo do tohto článku napísať a ako to napísať, aby Vás to upútalo. Každý má vlastný názor a preto aj recenzie na môj článok budú rôzne, ale o tom reč nie je.
Každého z nás trápi niečo iné nad čím si musí lámať hlavu, ale predsa máme všetci niečo spoločné. Slovo MYSLIEŤ. Existuje mnoho dôvodov na premýšľanie. Študent rozmýšľajúci nad učivom na hodinu dejepisu, matka premýšľajúca ako uživí rodinu či doktor uvažujúci nad diagnózou pacienta. Ale teraz sa dostanem k tomu, čo ma doviedlo napísať tento článok.
Včera v noci ako jedna z mladých tínedžerov som sa vybrala do mesta. Poznáte to. Pijatika do pol-noci a potom už iba počúvať ako na Vás ľudia hovoria po švédsky. Takto nejako sa udial aj ten môj večer akurát s tým rozdielom, že popri tejto švédštine som neprepočula slovo samovražda. Rozobe-rala sa situácia ohľadom prispievania niečoho nového do sveta rocku a taktiež kapela Nirvana a samotný Kurt. Vtedy môj nadpriemerne inteligentný (čo v tom momente vidieť nebolo, vďaka dostatočnému množstvu alkoholu v krvi) kamarát povedal pre mňa veľmi zaujímavú vec. „Mnoho ľudí začalo počúvať Nirvanu len vďaka tomu, že Kurt spáchal samovraždu. Aj v tomto má kapela Nirvana prvenstvo, že líder skupiny ako jediný spáchal samovraždu úmyselne. Kvôli bolestiam z rakoviny žalúdka bral heroín, len aby bolesť utíšil. Jeho dcéra sa podobala na neho, na človeka ktorého najviac nenávidel. Tomuto sa vraví samovražda. Nie ako tí, čo sa predávkujú drogami z dôvodu, že potrebujú stále viac.“ (samozrejme necitujem lebo tam toho bolo ešte pomerne veľa kým som pochopila o čom mu pravdepodobne ide.) Po príchode domov som sa lepšie zamyslela nad touto témou a povedala som si, že je to dostatočne dobrá téma na článok. (povedzme si pravdu, momentálne vo svete rozoberaná vďaka Michaelovi Jacksonovi)
Každý máme na túto tému rozličný názor. Niektorí to prirovnávajú k interrupcii, keď na jednej stra-ne niekto žiť chce, ale nie je mu to dopriate a na strane druhej niekto žiť nechce a tak sa zabije. Je množstvo dôvodov, prečo ľudia páchajú samovraždy. No podľa môjho názoru ani jeden z týchto dôvodov nie je dostatočný na uskutočnenie niečoho takého. Kde berieme právo vziať si život? Ako môžeme vedieť, že sa všetko nezmení? Prečo ubližovať blízkym, ktorí budú za nami trúchliť?
Iné je keď sa niekomu podarí vziať si život nechceným predávkovaním. Aká je toto samovražda? Je to vôbec samovražda?
Mohla by som to prirovnať k dopravným nehodám. Človek náhliaci sa povedzme do zdravotnej poisťovne nechtiac prehliadne auto, ktoré mu následne ukončí život. Irónia osudu. Ale je to fakt, aj také veci sa stávajú. No a toto sa samozrejme berie ako nehoda. Tak prečo človek mysliaci si, že keď si dá o dávku viac bude mu lepšie, sa hneď považuje za samovraha a to len preto že tá dávka ho zabila. Veď on to netušil. Nie je aj toto nehoda?
Odsudzujeme ľudí len vďaka tomu, že berú drogy. Lenže takto sa oni vyrovnávajú z problémami ktoré majú. Niekto si vezme život rovno a niekto si ho predtým zničí závislosťou na drogách. Všetci majú však rovnaký koniec. Smrť zapríčinená sebou, čiže samovražda.
Teraz sa na chvíľu zahrám na psychológa (čo asi robím stále však), ale jednoducho všetko sa to dá vyriešiť iba obyčajnými slovami. Iróniou je, že to vravím zrovna ja. Sama mám množstvo problémov, ktoré si nechávam pre seba a dusím to v sebe, ale mám aj dostatok rozumu natoľko, aby som nenechala svoje problémy aby nado mnou vyhrali. Nie, samovraždu sa nechystám spáchat.
Čo tým chcem teraz povedať? Že len sprostí ľudia robia takéto veci? Nechcem nikoho odsudzovať, ale jednoducho pokiaľ sa človek zamýšľa len nad tým ako má zničený život a ako sa mu nikde ne-darí a ako ho všetko bolí, hej, ten človek je sprostý.
Opäť sa vrátim k včerajšku. V jednom nemenovanom podniku kde sme boli som stretla ľudí, čo som ich dlho nevidela a samozrejme ako vždy padla otázka typu: „Ako žiješ?“ Skoro každý koho som sa to opýtala odpovedal, vieš čo dá sa to, ale mám také a také problémy. Ale našla sa aj výnimka, ktorej odpoveď sa mi natoľko páčila, že ju budem citovať: „Čo ti poviem, mám problémy, ale som šťastný. Pozri aká je táto noc krásna. Aký sú všetci pekne vysmiaty (od promile v krvi a množstva iných omamných látok).“ Tu sa preukázala inteligencia a tým sa aj končí tento článok.
Sama neviem prečo mám hlavu plnú takýchto otázok. Ani prečo ma tá téma tak zaujala. Možno je to preto, že jednoducho my ľudia premýšľame o nesmrteľnosti chrústa.
Každý z nás má svoju myseľ a mnohí z nás ju aj dokážu používať. Áno, dokonca aj ja sa teraz za-mýšľam nad tým čo do tohto článku napísať a ako to napísať, aby Vás to upútalo. Každý má vlastný názor a preto aj recenzie na môj článok budú rôzne, ale o tom reč nie je.
Každého z nás trápi niečo iné nad čím si musí lámať hlavu, ale predsa máme všetci niečo spoločné. Slovo MYSLIEŤ. Existuje mnoho dôvodov na premýšľanie. Študent rozmýšľajúci nad učivom na hodinu dejepisu, matka premýšľajúca ako uživí rodinu či doktor uvažujúci nad diagnózou pacienta. Ale teraz sa dostanem k tomu, čo ma doviedlo napísať tento článok.
Včera v noci ako jedna z mladých tínedžerov som sa vybrala do mesta. Poznáte to. Pijatika do pol-noci a potom už iba počúvať ako na Vás ľudia hovoria po švédsky. Takto nejako sa udial aj ten môj večer akurát s tým rozdielom, že popri tejto švédštine som neprepočula slovo samovražda. Rozobe-rala sa situácia ohľadom prispievania niečoho nového do sveta rocku a taktiež kapela Nirvana a samotný Kurt. Vtedy môj nadpriemerne inteligentný (čo v tom momente vidieť nebolo, vďaka dostatočnému množstvu alkoholu v krvi) kamarát povedal pre mňa veľmi zaujímavú vec. „Mnoho ľudí začalo počúvať Nirvanu len vďaka tomu, že Kurt spáchal samovraždu. Aj v tomto má kapela Nirvana prvenstvo, že líder skupiny ako jediný spáchal samovraždu úmyselne. Kvôli bolestiam z rakoviny žalúdka bral heroín, len aby bolesť utíšil. Jeho dcéra sa podobala na neho, na človeka ktorého najviac nenávidel. Tomuto sa vraví samovražda. Nie ako tí, čo sa predávkujú drogami z dôvodu, že potrebujú stále viac.“ (samozrejme necitujem lebo tam toho bolo ešte pomerne veľa kým som pochopila o čom mu pravdepodobne ide.) Po príchode domov som sa lepšie zamyslela nad touto témou a povedala som si, že je to dostatočne dobrá téma na článok. (povedzme si pravdu, momentálne vo svete rozoberaná vďaka Michaelovi Jacksonovi)
Každý máme na túto tému rozličný názor. Niektorí to prirovnávajú k interrupcii, keď na jednej stra-ne niekto žiť chce, ale nie je mu to dopriate a na strane druhej niekto žiť nechce a tak sa zabije. Je množstvo dôvodov, prečo ľudia páchajú samovraždy. No podľa môjho názoru ani jeden z týchto dôvodov nie je dostatočný na uskutočnenie niečoho takého. Kde berieme právo vziať si život? Ako môžeme vedieť, že sa všetko nezmení? Prečo ubližovať blízkym, ktorí budú za nami trúchliť?
Iné je keď sa niekomu podarí vziať si život nechceným predávkovaním. Aká je toto samovražda? Je to vôbec samovražda?
Mohla by som to prirovnať k dopravným nehodám. Človek náhliaci sa povedzme do zdravotnej poisťovne nechtiac prehliadne auto, ktoré mu následne ukončí život. Irónia osudu. Ale je to fakt, aj také veci sa stávajú. No a toto sa samozrejme berie ako nehoda. Tak prečo človek mysliaci si, že keď si dá o dávku viac bude mu lepšie, sa hneď považuje za samovraha a to len preto že tá dávka ho zabila. Veď on to netušil. Nie je aj toto nehoda?
Odsudzujeme ľudí len vďaka tomu, že berú drogy. Lenže takto sa oni vyrovnávajú z problémami ktoré majú. Niekto si vezme život rovno a niekto si ho predtým zničí závislosťou na drogách. Všetci majú však rovnaký koniec. Smrť zapríčinená sebou, čiže samovražda.
Teraz sa na chvíľu zahrám na psychológa (čo asi robím stále však), ale jednoducho všetko sa to dá vyriešiť iba obyčajnými slovami. Iróniou je, že to vravím zrovna ja. Sama mám množstvo problémov, ktoré si nechávam pre seba a dusím to v sebe, ale mám aj dostatok rozumu natoľko, aby som nenechala svoje problémy aby nado mnou vyhrali. Nie, samovraždu sa nechystám spáchat.
Čo tým chcem teraz povedať? Že len sprostí ľudia robia takéto veci? Nechcem nikoho odsudzovať, ale jednoducho pokiaľ sa človek zamýšľa len nad tým ako má zničený život a ako sa mu nikde ne-darí a ako ho všetko bolí, hej, ten človek je sprostý.
Opäť sa vrátim k včerajšku. V jednom nemenovanom podniku kde sme boli som stretla ľudí, čo som ich dlho nevidela a samozrejme ako vždy padla otázka typu: „Ako žiješ?“ Skoro každý koho som sa to opýtala odpovedal, vieš čo dá sa to, ale mám také a také problémy. Ale našla sa aj výnimka, ktorej odpoveď sa mi natoľko páčila, že ju budem citovať: „Čo ti poviem, mám problémy, ale som šťastný. Pozri aká je táto noc krásna. Aký sú všetci pekne vysmiaty (od promile v krvi a množstva iných omamných látok).“ Tu sa preukázala inteligencia a tým sa aj končí tento článok.
Sama neviem prečo mám hlavu plnú takýchto otázok. Ani prečo ma tá téma tak zaujala. Možno je to preto, že jednoducho my ľudia premýšľame o nesmrteľnosti chrústa.
streda 27. mája 2009
Život je ako bonboniéra, nikdy nevieš čo ochutnáš
Predstavte si čokoládový bonbón plnený horúcim našľahaným krémom alebo lieskovým orechom s nugatovou plnkou alebo... . Je veľa možností čo môže taká bonboniéra obsahovať, či už čerešňový likér alebo sú to rumové pralinky, človek aj tak stále netuší aké bude vnútri prekvapenie. A takýto je aj život. Ľudia neustále niečo plánujú a vždy ich niečo tesne pred koncom zaskočí a plány sa zmenia. Hovorí sa predsa že prekvapenie na záver, či nie?
Mnohý z nás už zakúsili, aké je to keď neviete do čoho idete. Vlečie sa to s nami celý život. Už ako deti keď nás rodičia posielali do škôlky bez toho aby tušili čo sa bude diať, aká bude naša reakcia. Život je plný prekvapení a nie všetky sú krásne a sladké ako bonboniéra ale aj trpké a zlé. Niektoré prekvapenia nás unášajú do najvyšších výšin a niektoré nás doslova položia na lopatky. Bude to tak trvať večne?
Na túto otázku si každý odpovie sám a myslím že sa všetci jednohlasne zhodneme. Áno! Patrí to k nám od útleho detstva a povedie nás do našej smrti. Raz hore, raz dole.
Keby sme sa išli teraz prejsť na ulicu a pozorovali ľudí náhliacich sa z práce do obchodu a z obchodu domov, mysleli by sme si že je to ich stereotyp. Proste ráno vstanú, pôjdu do práce, z práce do obchodu z obchodu domov a stále dookola a dookola. Lenže predstavme si, že sa niečo prihodí, niečo nečakané. Napríklad matka náhliaca sa za deťmi domov si po ceste zlomí nohu. A predstavme si že je to slobodná mamička starajúca sa o dve malé deti, ktoré čakajú na teplú stravu. Kto sa postará o tie chúdence deti, ktorých matka nie je schopná sa zo zdravotných dôvodov postarať? Vo svete sú bežné domácnosti kde sa stará o živobytie len jeden s rodičov. Nikto neberie ohľad na skutočnosť, že matka žijúca len s podpory od štátu musí pri svojich zdravotných problémoch uživiť svoje deti. Teraz nastáva dilema, ktorú dokážu pochopiť len tí, čo si tým prešli. Je jasné, že to nikto nečakal, ale toto bola zrejme tá horká bonboniéra.
Alebo bezdomovec pri snahe nájsť si lepšie miesto na uloženie nájde na zemi desať eur. Zo správania bezdomovcov je zrejmé, že si za nálezné kúpi fľašu alkoholu, za čo samozrejme všetci týchto skrachovalcov odsudzujeme. Náhoda, zrejme sladká bonboniéra, lebo náš šťastlivec pod etiketou objaví výhru v podobe auta. Pri takomto rozhodovaní sa človek zamyslí a chce niečo spraviť so svojím životom. Výhru si vyberie v peňažnej podobe a rozhodne sa prenajať si byt. Začína sa nová etapa jeho života. Zmení sa jeho postoj a vtom prípade aj jeho život. Ľudia ani netušia akým životom si prešiel. Nachádza nové priateľstvá, zamestnanie a má stabilný peňažný príjem. Tento človek si myslel, že jeho život bude ulica a stačilo byť v správny čas na správnom mieste. Nečakané? Rozhodne!
Teraz inak. Posielame prihlášku na vysokú školu. Rozhodne vopred netušíme aký bude výsledok a preto s napätím otvárame obálku. Čo nás čaká po otvorení tejto obálky? Máme dve možnosti. Buď nás prijali alebo nie. Opäť téma rozhodovania ako už v prípade nášho bezdomovca.
Takáto situácia sa nemusí stať len s čakaním na výsledky o prijatí na vysokú školu ale vezmime si čo také mladé dievča očakávajúce na výsledky tehotenských testov. A čo nasleduje? Stres! Pred očami sa nám premieta celá budúcnosť, ale mali by sme sa ponaučiť, lebo nevieme aká bonboniera nás čaká. Preto treba žiť prítomnosťou.
A takto je to stále dookola. Život nie je prechádzka rúžovou záhradou, občas sa s nami pohrá a nás v smútku záčnu trápiť aj obyčajné banality. Nemáme istotu čo môžeme čakať od života a preto by sme si ho mali vychutnávať plnými dúškami. Nadchnúť sa pre nové veci, nové priateľstvá a nové lásky. A ak sa chceme vyhnúť už spomínanému stresu, netrápiť si hlavu nad tým, čo nás zajtra čaká a poriadne a dokonca dotiahnuť všetko čo sme začali. Veď nechceme predsa nechať naše starosti na bedrách iných? Treba sa v správny čas správne rozhodnúť čo chceme, lebo sme ako na hojdačke, čo som už podotkla, raz hore raz dole.
Keď sa obzrieme dozadu, do našej minulosti, uvedomíme si aký život sme doteraz žili, uvedomíme si koľkých chýb sme sa dopustili, a preto by sme si mali zo všetkého zobrať ponaučenie, veď predsa život je ako bonboniéra, nikdy nevieš čo ochutnáš.
Mnohý z nás už zakúsili, aké je to keď neviete do čoho idete. Vlečie sa to s nami celý život. Už ako deti keď nás rodičia posielali do škôlky bez toho aby tušili čo sa bude diať, aká bude naša reakcia. Život je plný prekvapení a nie všetky sú krásne a sladké ako bonboniéra ale aj trpké a zlé. Niektoré prekvapenia nás unášajú do najvyšších výšin a niektoré nás doslova položia na lopatky. Bude to tak trvať večne?
Na túto otázku si každý odpovie sám a myslím že sa všetci jednohlasne zhodneme. Áno! Patrí to k nám od útleho detstva a povedie nás do našej smrti. Raz hore, raz dole.
Keby sme sa išli teraz prejsť na ulicu a pozorovali ľudí náhliacich sa z práce do obchodu a z obchodu domov, mysleli by sme si že je to ich stereotyp. Proste ráno vstanú, pôjdu do práce, z práce do obchodu z obchodu domov a stále dookola a dookola. Lenže predstavme si, že sa niečo prihodí, niečo nečakané. Napríklad matka náhliaca sa za deťmi domov si po ceste zlomí nohu. A predstavme si že je to slobodná mamička starajúca sa o dve malé deti, ktoré čakajú na teplú stravu. Kto sa postará o tie chúdence deti, ktorých matka nie je schopná sa zo zdravotných dôvodov postarať? Vo svete sú bežné domácnosti kde sa stará o živobytie len jeden s rodičov. Nikto neberie ohľad na skutočnosť, že matka žijúca len s podpory od štátu musí pri svojich zdravotných problémoch uživiť svoje deti. Teraz nastáva dilema, ktorú dokážu pochopiť len tí, čo si tým prešli. Je jasné, že to nikto nečakal, ale toto bola zrejme tá horká bonboniéra.
Alebo bezdomovec pri snahe nájsť si lepšie miesto na uloženie nájde na zemi desať eur. Zo správania bezdomovcov je zrejmé, že si za nálezné kúpi fľašu alkoholu, za čo samozrejme všetci týchto skrachovalcov odsudzujeme. Náhoda, zrejme sladká bonboniéra, lebo náš šťastlivec pod etiketou objaví výhru v podobe auta. Pri takomto rozhodovaní sa človek zamyslí a chce niečo spraviť so svojím životom. Výhru si vyberie v peňažnej podobe a rozhodne sa prenajať si byt. Začína sa nová etapa jeho života. Zmení sa jeho postoj a vtom prípade aj jeho život. Ľudia ani netušia akým životom si prešiel. Nachádza nové priateľstvá, zamestnanie a má stabilný peňažný príjem. Tento človek si myslel, že jeho život bude ulica a stačilo byť v správny čas na správnom mieste. Nečakané? Rozhodne!
Teraz inak. Posielame prihlášku na vysokú školu. Rozhodne vopred netušíme aký bude výsledok a preto s napätím otvárame obálku. Čo nás čaká po otvorení tejto obálky? Máme dve možnosti. Buď nás prijali alebo nie. Opäť téma rozhodovania ako už v prípade nášho bezdomovca.
Takáto situácia sa nemusí stať len s čakaním na výsledky o prijatí na vysokú školu ale vezmime si čo také mladé dievča očakávajúce na výsledky tehotenských testov. A čo nasleduje? Stres! Pred očami sa nám premieta celá budúcnosť, ale mali by sme sa ponaučiť, lebo nevieme aká bonboniera nás čaká. Preto treba žiť prítomnosťou.
A takto je to stále dookola. Život nie je prechádzka rúžovou záhradou, občas sa s nami pohrá a nás v smútku záčnu trápiť aj obyčajné banality. Nemáme istotu čo môžeme čakať od života a preto by sme si ho mali vychutnávať plnými dúškami. Nadchnúť sa pre nové veci, nové priateľstvá a nové lásky. A ak sa chceme vyhnúť už spomínanému stresu, netrápiť si hlavu nad tým, čo nás zajtra čaká a poriadne a dokonca dotiahnuť všetko čo sme začali. Veď nechceme predsa nechať naše starosti na bedrách iných? Treba sa v správny čas správne rozhodnúť čo chceme, lebo sme ako na hojdačke, čo som už podotkla, raz hore raz dole.
Keď sa obzrieme dozadu, do našej minulosti, uvedomíme si aký život sme doteraz žili, uvedomíme si koľkých chýb sme sa dopustili, a preto by sme si mali zo všetkého zobrať ponaučenie, veď predsa život je ako bonboniéra, nikdy nevieš čo ochutnáš.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
