Bláznive a neskutočné.

S jazvami na duši snívam svoj sen..
Sedím a prsty mi nezmyselne behajú po klávesnici. Trápenie a smútok vytláčajú slzy do kútikov očí a zmätok v hlave zatieňuje nádej, ktorej plamienok pomaly dohasína.
Vo svete zahalenom hmlou spieva slávik svoju uspávanku a moje srdce zalieva pokoj. Jemné tóny akoby hladili moju dušu a vraveli, že nie je všetko tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj na ceste beznádeje svieti svetielko nádeje, lebo ak existuje nádej a čo i len malá, stojí za to o ňu bojovať až do konca.

No name..

Milovať..trápiť..smiať..plakať? Neviem. Písať..myslieť? Netuším.

Sedím tu a premýšľam nad udalosťami posledných dní. Dalo sa to nazvať život? Robila som niečo s chuťou? Nepamätám. Neviem prečo, ale akoby moje nadšenie odvial vietor. Som mladá ale cítim, že moja duša prežila posledných pár dní prvú aj druhú svetovú vojnu. Trápenie strieda smiech a smiech strieda žiaľ.

Zmätok v hlave a v myšlienkach nedovolí uvažovať mojej mysli racionálne a preto mám pocit, že som z iného sveta. Akoby som čakala na pristátie kozmickej rakety na našej zemi, ktorá ma vezme späť tam kam patrím, tam kde sa bude dať odpovedať na moje nezodpovedane otázky.

Prečo vlastne aj toto všetko píšem? Pretože potrebujem svojim myšlienkam dať zelenú a vrátiť sa späť do reality. Opäť stlačiť tlačítko ON v mojej hlave a zažať tým svetielko nádeje, že nie som stratená vo svojom svete.