Premýšľame o nesmrteľnosti chrústa...

Myslieť. Je to iba slovo alebo čin?
Každý z nás má svoju myseľ a mnohí z nás ju aj dokážu používať. Áno, dokonca aj ja sa teraz za-mýšľam nad tým čo do tohto článku napísať a ako to napísať, aby Vás to upútalo. Každý má vlastný názor a preto aj recenzie na môj článok budú rôzne, ale o tom reč nie je.
Každého z nás trápi niečo iné nad čím si musí lámať hlavu, ale predsa máme všetci niečo spoločné. Slovo MYSLIEŤ. Existuje mnoho dôvodov na premýšľanie. Študent rozmýšľajúci nad učivom na hodinu dejepisu, matka premýšľajúca ako uživí rodinu či doktor uvažujúci nad diagnózou pacienta. Ale teraz sa dostanem k tomu, čo ma doviedlo napísať tento článok.
Včera v noci ako jedna z mladých tínedžerov som sa vybrala do mesta. Poznáte to. Pijatika do pol-noci a potom už iba počúvať ako na Vás ľudia hovoria po švédsky. Takto nejako sa udial aj ten môj večer akurát s tým rozdielom, že popri tejto švédštine som neprepočula slovo samovražda. Rozobe-rala sa situácia ohľadom prispievania niečoho nového do sveta rocku a taktiež kapela Nirvana a samotný Kurt. Vtedy môj nadpriemerne inteligentný (čo v tom momente vidieť nebolo, vďaka dostatočnému množstvu alkoholu v krvi) kamarát povedal pre mňa veľmi zaujímavú vec. „Mnoho ľudí začalo počúvať Nirvanu len vďaka tomu, že Kurt spáchal samovraždu. Aj v tomto má kapela Nirvana prvenstvo, že líder skupiny ako jediný spáchal samovraždu úmyselne. Kvôli bolestiam z rakoviny žalúdka bral heroín, len aby bolesť utíšil. Jeho dcéra sa podobala na neho, na človeka ktorého najviac nenávidel. Tomuto sa vraví samovražda. Nie ako tí, čo sa predávkujú drogami z dôvodu, že potrebujú stále viac.“ (samozrejme necitujem lebo tam toho bolo ešte pomerne veľa kým som pochopila o čom mu pravdepodobne ide.) Po príchode domov som sa lepšie zamyslela nad touto témou a povedala som si, že je to dostatočne dobrá téma na článok. (povedzme si pravdu, momentálne vo svete rozoberaná vďaka Michaelovi Jacksonovi)
Každý máme na túto tému rozličný názor. Niektorí to prirovnávajú k interrupcii, keď na jednej stra-ne niekto žiť chce, ale nie je mu to dopriate a na strane druhej niekto žiť nechce a tak sa zabije. Je množstvo dôvodov, prečo ľudia páchajú samovraždy. No podľa môjho názoru ani jeden z týchto dôvodov nie je dostatočný na uskutočnenie niečoho takého. Kde berieme právo vziať si život? Ako môžeme vedieť, že sa všetko nezmení? Prečo ubližovať blízkym, ktorí budú za nami trúchliť?
Iné je keď sa niekomu podarí vziať si život nechceným predávkovaním. Aká je toto samovražda? Je to vôbec samovražda?
Mohla by som to prirovnať k dopravným nehodám. Človek náhliaci sa povedzme do zdravotnej poisťovne nechtiac prehliadne auto, ktoré mu následne ukončí život. Irónia osudu. Ale je to fakt, aj také veci sa stávajú. No a toto sa samozrejme berie ako nehoda. Tak prečo človek mysliaci si, že keď si dá o dávku viac bude mu lepšie, sa hneď považuje za samovraha a to len preto že tá dávka ho zabila. Veď on to netušil. Nie je aj toto nehoda?
Odsudzujeme ľudí len vďaka tomu, že berú drogy. Lenže takto sa oni vyrovnávajú z problémami ktoré majú. Niekto si vezme život rovno a niekto si ho predtým zničí závislosťou na drogách. Všetci majú však rovnaký koniec. Smrť zapríčinená sebou, čiže samovražda.
Teraz sa na chvíľu zahrám na psychológa (čo asi robím stále však), ale jednoducho všetko sa to dá vyriešiť iba obyčajnými slovami. Iróniou je, že to vravím zrovna ja. Sama mám množstvo problémov, ktoré si nechávam pre seba a dusím to v sebe, ale mám aj dostatok rozumu natoľko, aby som nenechala svoje problémy aby nado mnou vyhrali. Nie, samovraždu sa nechystám spáchat.
Čo tým chcem teraz povedať? Že len sprostí ľudia robia takéto veci? Nechcem nikoho odsudzovať, ale jednoducho pokiaľ sa človek zamýšľa len nad tým ako má zničený život a ako sa mu nikde ne-darí a ako ho všetko bolí, hej, ten človek je sprostý.
Opäť sa vrátim k včerajšku. V jednom nemenovanom podniku kde sme boli som stretla ľudí, čo som ich dlho nevidela a samozrejme ako vždy padla otázka typu: „Ako žiješ?“ Skoro každý koho som sa to opýtala odpovedal, vieš čo dá sa to, ale mám také a také problémy. Ale našla sa aj výnimka, ktorej odpoveď sa mi natoľko páčila, že ju budem citovať: „Čo ti poviem, mám problémy, ale som šťastný. Pozri aká je táto noc krásna. Aký sú všetci pekne vysmiaty (od promile v krvi a množstva iných omamných látok).“ Tu sa preukázala inteligencia a tým sa aj končí tento článok.
Sama neviem prečo mám hlavu plnú takýchto otázok. Ani prečo ma tá téma tak zaujala. Možno je to preto, že jednoducho my ľudia premýšľame o nesmrteľnosti chrústa.

Život je ako bonboniéra, nikdy nevieš čo ochutnáš

Predstavte si čokoládový bonbón plnený horúcim našľahaným krémom alebo lieskovým orechom s nugatovou plnkou alebo... . Je veľa možností čo môže taká bonboniéra obsahovať, či už čerešňový likér alebo sú to rumové pralinky, človek aj tak stále netuší aké bude vnútri prekvapenie. A takýto je aj život. Ľudia neustále niečo plánujú a vždy ich niečo tesne pred koncom zaskočí a plány sa zmenia. Hovorí sa predsa že prekvapenie na záver, či nie?
Mnohý z nás už zakúsili, aké je to keď neviete do čoho idete. Vlečie sa to s nami celý život. Už ako deti keď nás rodičia posielali do škôlky bez toho aby tušili čo sa bude diať, aká bude naša reakcia. Život je plný prekvapení a nie všetky sú krásne a sladké ako bonboniéra ale aj trpké a zlé. Niektoré prekvapenia nás unášajú do najvyšších výšin a niektoré nás doslova položia na lopatky. Bude to tak trvať večne?
Na túto otázku si každý odpovie sám a myslím že sa všetci jednohlasne zhodneme. Áno! Patrí to k nám od útleho detstva a povedie nás do našej smrti. Raz hore, raz dole.
Keby sme sa išli teraz prejsť na ulicu a pozorovali ľudí náhliacich sa z práce do obchodu a z obchodu domov, mysleli by sme si že je to ich stereotyp. Proste ráno vstanú, pôjdu do práce, z práce do obchodu z obchodu domov a stále dookola a dookola. Lenže predstavme si, že sa niečo prihodí, niečo nečakané. Napríklad matka náhliaca sa za deťmi domov si po ceste zlomí nohu. A predstavme si že je to slobodná mamička starajúca sa o dve malé deti, ktoré čakajú na teplú stravu. Kto sa postará o tie chúdence deti, ktorých matka nie je schopná sa zo zdravotných dôvodov postarať? Vo svete sú bežné domácnosti kde sa stará o živobytie len jeden s rodičov. Nikto neberie ohľad na skutočnosť, že matka žijúca len s podpory od štátu musí pri svojich zdravotných problémoch uživiť svoje deti. Teraz nastáva dilema, ktorú dokážu pochopiť len tí, čo si tým prešli. Je jasné, že to nikto nečakal, ale toto bola zrejme tá horká bonboniéra.
Alebo bezdomovec pri snahe nájsť si lepšie miesto na uloženie nájde na zemi desať eur. Zo správania bezdomovcov je zrejmé, že si za nálezné kúpi fľašu alkoholu, za čo samozrejme všetci týchto skrachovalcov odsudzujeme. Náhoda, zrejme sladká bonboniéra, lebo náš šťastlivec pod etiketou objaví výhru v podobe auta. Pri takomto rozhodovaní sa človek zamyslí a chce niečo spraviť so svojím životom. Výhru si vyberie v peňažnej podobe a rozhodne sa prenajať si byt. Začína sa nová etapa jeho života. Zmení sa jeho postoj a vtom prípade aj jeho život. Ľudia ani netušia akým životom si prešiel. Nachádza nové priateľstvá, zamestnanie a má stabilný peňažný príjem. Tento človek si myslel, že jeho život bude ulica a stačilo byť v správny čas na správnom mieste. Nečakané? Rozhodne!
Teraz inak. Posielame prihlášku na vysokú školu. Rozhodne vopred netušíme aký bude výsledok a preto s napätím otvárame obálku. Čo nás čaká po otvorení tejto obálky? Máme dve možnosti. Buď nás prijali alebo nie. Opäť téma rozhodovania ako už v prípade nášho bezdomovca.
Takáto situácia sa nemusí stať len s čakaním na výsledky o prijatí na vysokú školu ale vezmime si čo také mladé dievča očakávajúce na výsledky tehotenských testov. A čo nasleduje? Stres! Pred očami sa nám premieta celá budúcnosť, ale mali by sme sa ponaučiť, lebo nevieme aká bonboniera nás čaká. Preto treba žiť prítomnosťou.
A takto je to stále dookola. Život nie je prechádzka rúžovou záhradou, občas sa s nami pohrá a nás v smútku záčnu trápiť aj obyčajné banality. Nemáme istotu čo môžeme čakať od života a preto by sme si ho mali vychutnávať plnými dúškami. Nadchnúť sa pre nové veci, nové priateľstvá a nové lásky. A ak sa chceme vyhnúť už spomínanému stresu, netrápiť si hlavu nad tým, čo nás zajtra čaká a poriadne a dokonca dotiahnuť všetko čo sme začali. Veď nechceme predsa nechať naše starosti na bedrách iných? Treba sa v správny čas správne rozhodnúť čo chceme, lebo sme ako na hojdačke, čo som už podotkla, raz hore raz dole.
Keď sa obzrieme dozadu, do našej minulosti, uvedomíme si aký život sme doteraz žili, uvedomíme si koľkých chýb sme sa dopustili, a preto by sme si mali zo všetkého zobrať ponaučenie, veď predsa život je ako bonboniéra, nikdy nevieš čo ochutnáš.

Na svoje omyly zabudni ale pamataj čo bolo ich príčinou

false SK X-NONE X-NONE

Čo je to vlastne omyl? Na začiatok si musíme položiť túto otázku. Pod týmto pojmom každý z nás rozumie niečo iné. Pre niekoho je to skutok ktorý sa vymyká z očakávania druhých, pre niekoho je to možnosť dokázať, že sa chce zlepšuje a učí na vlastných chybách. Je v podstate jedno aký má toto slovo význam, pretože omylov sa dopustí každý z nás a každý sa z nich inak poučí, ak sa samozrejme poučí.

Je množstvo omylov, ktoré sa môžu stať a každý z nich ma iný dôsledok a inú príčinu. Je samozrejmé, že omyly sa stávajú, veď predsa mýliť sa je ľudské. Bez omylu by človek nebol človekom, ale treba tieto omyly eliminovať, pretože dôsledky bývajú občas katastrofálne.

Prečo sa ale dopúšťame omylov? Pre každú vekovú aj pohlavnú kategóriu je to samozrejme odlišné a musíme aj odlišovať či ide o omyl ľahko napraviteľný alebo nenapraviteľný, z ktorého sa môžeme už iba poučiť.

Príčiny sú rôzne. Vezmime si ako príklad dospievajúce dievča, čo stratilo priateľa. Zlomené srdce, zranená duša a ego spôsobia že sa toto dievča rozhodne spraviť niečo zle, pomstiť sa. Ako je to už v dnešnej dobe, väčšina mladých ľudí rieši svoje problémy alkoholom, ktorý ich len popudí k tomu spraviť to, čo zdravý rozum odsudzuje. Dievča sa opije na zábave a vykričí svojmu, už teraz bývalému priateľovi, ako ho nenávidí a jej pomútený rozum, že s ním ostala v druhom stave. Aby toho nebolo málo, dajme tomu, že o dieťa prišla. Nenormálne, ale aj to sa môže stať. Príčina? To už myslím je každému zrejmé. Ako málo stačí k zničeniu jedného života. Na niektoré omyly sa jednoducho zabudnúť nedá.

Sú však aj omyly, ktoré si ľudia nevšimnú, ktoré si neuvedomujú a ani ich nezaťažujú v bežnom živote. Preto ich príčina sa zabudnú rovnako rýchlo ako ich dôsledky. Ja si myslím, že omyly patria ku každodennému životu a niekedy vďaka omylu, sa môže náš život obrátiť naruby a priniesť nám aj šťastie. Treba hľadať vždy to pozitívne a niečo z toho vyťažiť.

Ľudia vo svojom živote narobia ešte veľa omylov, na ktoré sa budú snažiť zabudnúť, ale jednoducho to nejde. Prečo je to tak? Preto, lebo ešte nezistili príčinu, alebo sa nepoučili? Či ich dôsledok bol taký strašný, že zabudnúť na omyl by bol asi taký nezmysel ako schody vo výťahu.

Ale čo ak je príčina naše prežitie? Čo také malé deti, čo stratili domov a rodinu? Ako sa majú oni poučiť z omylov, ktoré ich držia pri živote? Tie sú z potreby po teplej strave a sociálnych dôvod nútené kradnúť. Myslím si, že niektorých to aj trápi a sú si vedomí príčiny a skutku čo spáchali, ale potreba je silnejšia a majú právo na život.

Opak je, keď drogovo závislý človek kradne na to, aby si mohol zohnať dennú dávku. Viem, že takých ľudí každý odsudzuje, ale do takejto situácie sa môže dostať každý. Je pravda, že záleží to od vôle človeka a tiež záleží od vôle ostatných, či sú ochotný a majú dostatok síl im pomôcť.

Sú ľudia čo sa učia na vlastných chybách a sú aj ľudia čo sa učia na omyloch druhých. Opitý vodič za volantom havaruje a niekomu zabije polovicu rodiny. Ako sa asi cíti tento človek? Poučí sa? Smrť človeka je najväčšia motivácia ako sa začať meniť, aj keď to nie je zrovna najlepší príklad.

Motorkár čo si v rýchlej jazde nevšimne cyklistu a vlastnou vinou zapríčiní nielen zranenie cyklistu ale aj svoje a tým príde o svoju životnú lásku, o motorku. Tohto človeka to na celý život poznačí a aj keď si hmlisto pamätá túto udalosť, na príčinu tak skoro nezabudne a bude sa snažiť vyvarovať sa podobnej situácii. Možno opäť sadne na motorku, ale už nebude bezhlavo „páliť“ po diaľnici. Už to nebude ten motorkár čo predtým.

Omyly budeme robiť celý svoj život, patria k našej ľudskosti. Na niektoré sa zabudnúť dá na niektoré nie, ale rozhodne by sme nemali zabúdať na ich príčiny a dôsledky a eliminovať ich čo najviac ako sa dá.